Didaktika odborných predmetov

8 NIEKTORÉ MODERNÉ KONCEPCIE VYUČOVACIEHO PROCESU

Medzi moderné koncepcie vyučovacieho procesu patria kooperatívne vyučovanie, problémové vyučovanie, projektové vyučovanie, systém dokonalého osvojenia učiva (mastery learning), globálna výchova, konštruktivizmus, autentické vyučovanie, modulárno-kreditový systém výučby, otvorené, dištančné a pružné vzdelávanie, elektronické vzdelávanie (e-learning) a mozgovo-komptatibilné učenie (brain-based learning).

V ďalšom opíšeme stručne len tie koncepcie, ktoré sa v súčasnosti využívajú na stredných školách v Slovenskej republike.

3. Kooperatívne vyučovanie

Podstata kooperatívneho vyučovania spočíva v tom, žiaci v triede pracujú na vyučovaní v malých skupinách – riešia úlohy, osvojujú si vedomosti, vykonávajú rozličné praktické činnosti v atmosfére rovnoprávnosti a spolupráce. Hodnotenia žiaka závisí od výkonu skupiny, ktorej je členom.

Medzi znaky kooperatívneho vyučovania patria:

• 
  pozitívna vzájomná závislosť členov skupiny – dosahuje sa vytýčením spoločného cieľa, ktorý musí zvládnuť celá skupina,
  
• 
  vzájomný kontakt členov skupiny – tvárou v tvár,
  
• 
  osobná zodpovednosť členov skupiny – posilnenie výkonu jednotlivca,
  
• 
  interpersonálne a komunikatívne zručnosti žiakov – dôvera, vzájomné poznanie sa, komunikácia, ochota spolupracovať,
  
• 
  reflexia skupinovej činnosti - efektivita spoločnej činnosti.
  

Zoskupovanie žiakov do skupín sa realizuje spontánne – žiaci sa do skupín vyberú sami (6 až 8), náhodne –učiteľ náhodne vyberie žiakov do skupín a usmerňovane – učiteľ vyberie žiakov do skupín podľa určitých kritérií.

Skupiny môžu pracovať nediferencovane – všetky skupiny majú rovnaké úlohy (jednoduchá kontrola práce žiakov; môže nastať napodobňovanie práce medzi skupinami), diferencovane - úloha jednej zo skupín v triede je len časťou z celku na ktorom trieda pracuje (žiaci si osvoja len časť učiva, zvyšok poznajú napr. z písomnej práce ostatných žiakov).

4. Problémové vyučovaniE

V pedagogickej a psychologickej literatúre nachádzame viacero definícii: Za najvýstižnejšiu pokladáme definíciu Tureka (1982): Problémové vyučovanie je činnosť učiteľa, ktorá sa prejavuje v zabezpečení podmienok problémového učenia sa žiakov, a to prostredníctvom nastoľovania systému problémových situácií a riadenia procesu riešenia problémov žiakmi. Problémové učenie je činnosť žiakov zacielená na osvojenie si vedomostí a spôsobov činnosti prostredníctvom analýzy problémovej situácií, formovania problémov a ich riešenia vytýčených hypotéz a ich verifikácie.

Na rozdiel od tradičného vyučovania, keď učiteľ odovzdáva žiakom hotové poznatky (vysvetľuje nové učivo, dokazuje správnosť poučiek), pri problémovom vyučovaní učiteľ nesprostredkúva žiakom poznatky v hotovej podobe, ale stavia pred žiakov úlohy, ktoré obsahujú pre nich neznáme vedomosti a spôsoby činností, motivuje ich, usmerňuje hľadanie spôsobov a prostriedkov riešenia úloh, pri ktorých si žiaci osvojujú nové vedomosti, zručnosti a rozvíjajú svoje schopnosti.

1. Ciele problémového vyučovania

Problémové vyučovanie ako súčasť celkového výchovno-vzdelávacieho systému musí sledovať všeobecný – hlavný výchovno-vzdelávací cieľ, ktorým je v súčasnosti príprava všeobecne a harmonicky vyspelých jedincov.

Turek (1982) uvádza nasledovné ciele problémového vyučovania. Hlavným cieľom je príprava mládeže na tvorivú prácu, k prejavu tvorivých schopností vo všetkých sférach budúcej činnosti. Explózia informácii, rýchlo sa meniace technológie, produkty výroby a organizácia spoločnosti podmienená rozvojom výrobných síl spôsobujú, že ak sa má človek plnohodnotne a aktívne zaradiť do pulzujúceho prúdu života, treba aby si osvojil aj prvky trvalejšej hodnoty ako hotové vedomosti. Tými sú metódy, pracovné a životné návyky, schopnosť vidieť pohyb, zmeny, vývoj ako základné prvky orientácie. Každý človek musí v praktickom živote neustále prekonávať ťažkosti, treba riešiť problémy. Preto musí škola v žiakoch rozvíjať schopnosti riešiť problémy, osvojiť si metódy riešenia problémov. Takmer všetko čo má žiak v učive je riešením nejakých problémov, ktoré sa riešili nedávno alebo pred storočiami. Obsahom učiva sú vedomosti, zručnosti a návyky.

Ďalším cieľom problémového vyučovania je tvorivé osvojovanie si vedomostí a spôsobov činností.

Z uvedených cieľov možno odvodiť funkcie, ktoré problémové vyučovanie spĺňa. Machmutov (1972) rozoznáva tri všeobecné a tri špecifické funkcie problémového vyučovania:

Všeobecné funkcie:

1. 
   Osvojenie si nových vedomostí a nových spôsobov činností.
   
2. 
   Rozvoj poznávacej samostatnosti a tvorivých schopností žiakov.
   
3. 
   Formovanie dialektického myslenia žiakov.
   

Špecifické funkcie:

1. 
   Výchova návykov tvorivého osvojenia (ovládania logických ciest myslenia, osobitných spôsobov tvorivej činnosti).
   
2. 
   Výchova návykov tvorivého využívania vedomostí (použitie osvojených vedomostí v nových situáciách).
   
3. 
   Formovanie návykov tvorivej činnosti (ovládanie metód vedeckého výskumu).
   

2. Proces riešenia problémov

Proces riešenia problému má nasledovné etapy (Petlák, 2004):

1. Vymedzenie a nastolenie problému – môže vyplynúť z učiva, môže ho nastoliť učiteľ ale aj samostatný žiak.

2. Analýza problému – žiaci sa orientujú v probléme, odlišujú podstatné od nepodstatného, hľadajú vzťahy a súvislosti.

3. Formulovanie hypotézy – vedie k prehĺbeniu, uvedomeniu si problému, ale zároveň orientuje pozornosť na konečný cieľ vyriešenia problému.

4. Výber metód riešenia – začína sa vytýčením hypotézy. Žiak uvažuje, rozhoduje sa, ako bude pristupovať k riešeniu.

5. Riešenie problému – začína sa analýzou, formuláciou hypotézy a výberom metód. Je jadrom problémového učenia.

6. Vyriešenie problému – je vyvrcholením predchádzajúcich etáp. Vyriešením žiak dospel k novému poznaniu.

7. Kontrola riešenia (overovanie výsledkov) – prispieva k systematizácii poznatkov, plní funkciu spätnej väzby.

3.