Didaktika odborných predmetov

Metóda demonštrovania a pozorovania

Podstata metódy demonštrovania a pozorovania spočíva v tom, že učiteľ ukazuje žiakom objekty, javy, procesy, s ktorými sa majú oboznámiť, a žiaci ich pozorujú.

Vo vyučovacom procese sa táto metóda realizuje tak, že učiteľ ukáže žiakom reálny objekt alebo jeho model, ktorý môže byť statický alebo dynamický. Tieto objekty žiaci pozorujú, prípadne učiteľ môže ukázať tieto predmety aj nepriamo, napr. obrazy, fotografie, diapozitívy, videozáznamy. Pri demonštrovaní objektu je dôležité, aby učiteľ sprevádzal túto výkladom.

Demonštrovanie vo vyučovacom procese spĺňa rôzne didaktické funkcie: ak je zaradené na začiatku vyučovacej jednotky, môže žiakov motivovať; v spojení s výkladom slúži na osvojovanie nového učiva; po osvojení učiva žiakmi môže slúžiť na potvrdenie platnosti teórie, princípu, zákona a pod.; na upevnenie a prehĺbenie učiva.

Táto metóda má aj rozvíjajúcu funkciu – žiaci sa pri nej učia pozorovať, ovládnuť techniku pozorovania, sledovať priebeh dejov, organizovať pozorovanie a pod.

3. Metóda rozhovoru

Rozhovor je metóda, pri ktorej učiteľ kladie žiakom úlohy, prípadne otázky, a žiaci tieto úlohy riešia, alebo odpovedajú na otázky.

Ak by sme chceli porovnať metódu rozhovoru s metódou riešenia úloh, zistíme, že je medzi nimi rozdiel. Pri metóde rozhovoru prevažujú verbálne odpovede žiakov na otázky učiteľa, príloha B a príloha C. Otázky sú zamerané iba na zapamätanie a porozumenie poznatkov. Pri metóde riešenia úloh sa vlastné riešenie úloh väčšinou realizuje písomne, graficky alebo psychomotoricky. Táto metóda prevažuje hlavne pri domácich úlohách žiakov.

Metóda rozhovoru môže byť zaradená v ktorejkoľvek etape vyučovacieho procesu.

Podľa M. Zelinu (1990) pri rozhovore treba realizovať túto postupnosť:

• 
  vzbudenie záujmu žiakov,
  
• 
  zadanie otázky, úlohy celej skupine žiakov,
  
• 
  čas na premyslenie odpovede,
  
• 
  odpoveď na otázku, reakcie na chybnú odpoveď žiakov,
  
• 
  hodnotenie odpovede žiakov,
  
• 
  spätná väzba.
  

4. Prípadová štúdia

Podstata tejto metódy spočíva v tom, že žiaci dostanú opis istej situácie alebo prípadu z niektorej časti preberaného učiva. Opis situácie alebo prípadu obsahuje niekoľko úloh, ktoré majú žiakov motivovať k riešeniu problému. Opis situácie nemá obsahovať komentár učiteľa Formy opisu môžu byť rôzne, napr. písomná forma, príloha D, magnetofónový záznam, videozáznam, film.

Požiadavky na dobré prípadové štúdie uvádza C.F. Herreid (2000):

• 
  dobrá prípadová štúdia je rozprávaním príbehu,
  
• 
  dobrá prípadová štúdia je zaujímavá,
  
• 
  dobrá prípadová štúdia opisuje prípad, ktorý sa stal v posledných piatich rokoch, t.j. mala by byť súčasná,
  
• 
  dobrá prípadová štúdia umožňuje empatiu s hlavnými postavami príbehu,
  
• 
  dobrá prípadová štúdia obsahuje citácie,
  
• 
  dobrá prípadová štúdia je pre študujúcich relevantná,
  
• 
  dobrá prípadová štúdia má mať jasné edukačné ciele,
  
• 
  dobrá prípadová štúdia
  
• 
  provokuje konflikt,
  
• 
  dobrá prípadová štúdia vyžaduje rozhodovanie študujúcich,
  
• 
  dobrá prípadová štúdia umožňuje zovšeobecnenie,
  
• 
  dobrá prípadová štúdia
  
• 
  je krátka.
  

Ako postupovať pri tvorbe prípadových štúdií?

Prípadové štúdie predstavujú tvorivú činnosť, a preto neexistujú žiadne algoritmy, ktoré by viedli k vytvoreniu prípadovej štúdie. Podľa I. Tureka (2008) je možné naznačiť návod ako postupovať pri tvorbe prípadovej štúdie:

• 
  určiť tému učiva,
  
• 
  určiť účel prípadovej štúdie,
  
• 
  určiť, ktoré konkrétne prvky učiva je potrebné zahrnúť do prípadovej štúdie,
  
• 
  určiť miesto, kde sa bude prípad odohrávať,
  
• 
  určiť bod deja prípadu,
  
• 
  určiť hlavných aktérov príbehu,
  
• 
  napísať dej,
  
• 
  sformulovať úlohy pre študujúcich, premyslieť si podľa možnosti všetky možné odpovede študujúcich.,
  
• 
  zvoliť spôsob prezentácie prípadovej štúdie študujúcim,
  
• 
  premyslieť si priebeh vyučovania, na ktorom sa bude riešiť prípadová štúdia,
  
• 
  venovať sa určitý čas nejakej inej činnosti,
  
• 
  napísať definitívnu verziu prípadovej štúdie.
  

V literatúre sú spracované charakteristiky prípadových štúdií. Konštatujeme, že praktické ukážky prípadových štúdií absentujú, a preto sme sa pokúsili o prípadovú štúdiu, ktorá je uvedená v prílohe D.

5. Metóda riešenia úloh

Pod pojmom úloha rozumieme každú pedagogickú situáciu, ktorá sa vytvára preto, aby zabezpečila u žiakov dosiahnutie určitého vyučovacieho cieľa (Mašbica, 1973). Úloha stimuluje a usmerňuje činnosť žiakov, aby si zopakovali, osvojili, upevnili alebo prehĺbili vedomosti, zručnosti a návyky, rozvíjali schopnosti, utvárali postoje a aby učiteľ zhodnotil postup a výsledok učenia sa žiakov, utvárali postoje a aby učiteľ zhodnotil postup a výsledok učenia sa žiakov.

Existuje veľa kritérií delenia úloh. Ak za kritérium považujeme vyučovacie predmety, potom hovoríme o úlohách z mechaniky, z technológie a pod.

Ak kritériom delenia úloh je záznam ich riešenia, potom hovoríme o slovných úlohách, grafických úlohách, počtárskych úlohách, kombinovaných úlohách.

Ak vychádzame z Bloomovej taxonómie cieľov, potom úlohy delíme na:

• 
  úlohy na zapamätanie,
  
• 
  úlohy na porozumenie,
  
• 
  úlohy na aplikáciu,
  
• 
  úlohy na analýzu,
  
• 
  úlohy na syntézu,
  
• 
  úlohy na hodnotenie.
  

Úlohy, ktoré si vyžadujú pamäťovú reprodukciu poznatkov a úlohy, ktoré si vyžadujú porozumenie poznatkov sa nazývajú aj úlohy na vedomosti. Úlohy, ktorý si vyžadujú špecifický a nešpecifický transfér sa nazývajú úlohy na zručnosti.

Reproduktívne úlohy si vyžadujú pamäťovú reprodukciu poznatkov, porozumenie poznatkov, a aj špecifický transfér. Tvorivé úlohy vychádzajú z nešpecifického transféru. Konvergentné úlohy majú len jedno správne riešenie, divergentné úlohy ako jedno správne riešenie.

Podľa určenosti poznáme úplne určené úlohy, ktoré obsahujú všetky nevyhnutné a postačujúce podmienky na vyriešenie. Neúplne určené úlohy obsahujú okrem nevyhnutných a postačujúcich údajov aj prebytočné údaje.

Spomenieme ešte zložitosť a obťažnosť úlohy. Tieto pojmy presne definoval I. J. Lerner (1974). Zložitosť úlohy závisí od množstva daných údajov a od počtu operácií, logických reťazcov a od množstva údajov a záverov. Obťažnosť úlohy od individuálnych osobitostí žiakov, od ich motivácie, od úrovne predchádzajúcich vedomostí a zručností, od schopností, zdravotného stavu , únavy a pod.

6.