Didaktika odborných predmetov

Kritériá delenia metódy vyučovacieho procesu

V pedagogickej literatúre je najčastejšie sa opakujúcim kritériom delenia metód vyučovacieho procesu zdroj poznatkov. Podľa zdroja poznatkov sa rozlišujú slovné, názorné a praktické metódy, ktoré sa rozdeľujú ešte do ďalších podskupín:

Slovné metódy. Zdrojom poznatkov je hovorená, tlačená alebo písaná reč. Slovné metódy sa ďalej delia na:

• 
  monologické, ak zdrojom poznatkov je slovo učiteľa. K týmto metódam patrí výklad, rozprávanie, vysvetľovanie, a opis. Metódy sa navzájom odlišujú stupňom racionálnosti a emocionálnosti;
  
• 
  dialogické, ku ktorým patrí rozhovor, diskusia a beseda;
  
• 
  metóda práce s knihou pri ktorej je zdrojom poznatkov tlačené slovo.
  

Názorné metódy. Zdrojom poznania je živé nazeranie. Medzi názorné metódy patria: demonštrovanie, pozorovanie a exkurzia.

Praktické metódy. Zdrojom poznania je aktívna činnosť. Delia sa na metódu riešenia úloh- laboratórne práce, projektové práce, grafické práce, konštrukčné práce, technologické práce, písomné práce, správa. Metódy praktickej práce v odbornom výcviku a v dielenských cvičeniach. (Turek, 2008).

Z hľadiska logiky metódy sa delia na:

Analyticko-syntetická metóda – na základe rozdelenia vcelku na časti sa skúmajú podstatné vzťahy, aby sa zahrnuli do všeobecného pojmu, princípu, zákona, metódy práce a pod.

Induktívna metóda – vychádza z konkrétnych jednotlivostí a na základe analýzy vhodných znakov sú sformulované všeobecné pojmy, princípy, zákony, metódy práce e a pod.

Deduktívna metóda – vychádza zo všeobecného pojmu, z princípu, zo zákona, z metódy práce a pod., z ktorých sa odvodzujú jednotlivé konkrétne prípady.

Porovnávacia metóda – zakladá sa na použití analogických vzťahov medzi rôznymi objektmi, javmi a procesmi (Turek, 2008).

Rozdelenie metód vyučovacieho procesu z hľadiska zdroja poznatkov nie je možné považovať za jednoznačné, pretože laboratórne práce, ktoré patria medzi praktické metódy, sa nezaobídu bez výkladu, ani bez názornosti. Rozhovor môže slúžiť nielen na opakovanie prebratého učiva, ale aj na objavovanie nových poznatkov, na formovanie tvorivých schopností.

Z hľadiska teórie činnosti človeka je možné vyučovacie metódy rozdeliť na:

Metódy motivácie učebno-poznávacej činnosti žiakov, ktoré vychádzajú z vnútornej motivácie žiakov. Pri týchto metódach do popredia vystupuje zaujímavosť, príťažlivosť učenia, vytvorenie optimálnej klímy v triede, poznanie cieľov vyučovacieho procesu žiakmi, spätná väzba. Metódy opierajúce sa o vonkajšiu motiváciu žiakov predstavujú odmenu a trest, motívy povinnosti, dlh a zodpovednosť.

Iné rozdelenie týchto metód je napr. motivačné rozprávanie, motivačný rozhovor, motivačné demonštrovanie

Ako kritérium delenia metód realizácie učebno-poznávacej činnosti žiakov treba brať podľa I. J. Lernera charakter poznávacej činnosti žiakov, ktorá je základom vyučovacieho procesu; podľa tohto kritéria poznáme metódu informačno-receptívnu, reproduktívnu, problémový výklad, heuristickú metódu a výskumnú metódu.

Metódy kontroly výsledkov učebno-poznávacej činnosti žiakov sa využívajú pri preverovaní a hodnotení žiakov.

2. Všeobecnodidaktické metódy vo vyučovacom procese

Pojem všeobecnodidaktické metódy znamená, že tieto metódy vyjadrujú organizáciu poznávacej činnosti žiakov a jej riadenia učiteľom vo všeobecnosti. Preto ich nazývame aj všeobecnodidaktické metódy. Realizujú sa vo vyučovacom procese, v jeho jednotlivých etapách i vo vyučovacích predmetoch. Majú rôzne podoby – rozhovor, riešenie úloh, práca s knihou, laboratórna práca a pod. Všeobecnodidaktické metódy sa realizujú pomocou tradičných metód. Preto je potrebné špecifikovať najprv všeobecnodidaktickú metódu a až potom konkrétnu podobu jej realizácie niektorou tradičnou metódou Charakteristika a porovnanie jednotlivých všeobecnodidaktických metód je uvedená v literatúre (Turek, 2008, s. 250-252). My sa pokúsime charakterizovať konkrétne metódy realizácie všeobecnodidaktických metód vo vyučovacom procese, ktoré sa používajú najčastejšie vo výučbe na stredných odborných školách.

1. Metóda výkladu

Základom tejto metódy je hovorené slovo – monológ učiteľa. Na efektívnu realizáciu metódy výkladu uvádzame len stručne opatrenia, ktoré sú rozpracované v literatúre (Turek, 2008):

1. 
   Na začiatku výkladu sformulovať jeho ciele tak, aby boli jasné, jednoznačné a motivujúce.
   
2. 
   Učivo rozdeliť na logicky ucelené časti. Rešpektovať pritom didaktické zásady.
   
3. 
   Využívať tabuľu, spätný projektor alebo iný prostriedok, na ktorý sa súčasne s vyslovením zapisujú hlavné myšlienky, pojmy, vzťahy a pod.
   
4. 
   Výklad má byť zaujímavý.
   
5. 
   Výklad je logický a stručný, má jasnú štruktúru.
   
6. 
   Reč učiteľa a spôsob výkladu pôsobia komunikatívne.
   
7. 
   Výklad nadväzuje na predchádzajúce vedomosti a skúsenosti žiakov. Je primeraný a pre žiakov užitočný. Obsah výkladu je spojený s praxou.
   
8. 
   Obsah výkladu koreluje s inými tematickými celkami a inými vyučovacími predmetmi.
   
9. 
   V závere výkladu je potrebné zhrnúť, zosumarizovať jeho hlavné body.
   
10. 
    Učiteľ nie je viazaný na písomnú prípravu (nečíta).
    
11. 
    Učiteľ má viditeľnú chuť žiakov niečo naučiť.
    
12. 
    Učiteľ pri metóde výkladu môže realizovať spätnú väzbu verbálnu aj neverbálnu.
    

Ukážka metódy výkladu na vyučovacej jednotke v trvaní jednej vyučovacej hodiny je uvedená v prílohe B a ukážka vyučovacej jednotky v trvaní dvoch vyučovacích hodín v prílohe C.

Ak chceme zefektívniť metódu výkladu je potrebné využiť ďalšie zdroje, a to zmenou informačno-receptívneho výkladu na problémový výklad, spojenie výkladu s demonštrovaním, s používaním učebných pomôcok a didaktickej techniky, najmä takých, ktoré umožnia pozorovať jav v jeho vývoji, napr. funkčné modely, film, videoprogramy, počítačové didaktické programy.

2.