Didaktika odborných predmetov

UČIVO A PEDAGOGICKÉ DOKUMENTY

Ako synonymá k pojmu učivo sa zvyknú uvádzať pojmy obsah (vzdelávania, predmetu) a učebná látka, čo nepovažujeme za správne, pretože pojem učivo zahŕňa nielen predmetný, vecný obsah, ale aj príslušné intelektuálne procesy, ktoré vedú k osvojeniu si žiakmi, študentmi. Vo väčšine tzv. západných krajín sa v súvislosti s učivom používa pojem kurikulum (Turek, 2008). Kurikulum odpovedá na otázku:

1. 
   čo učiť
   
2. 
   kde učiť
   
3. 
   kedy učiť
   
4. 
   prečo učiť
   
5. 
   ako učiť
   
6. 
   koho učiť
   
7. 
   Kurikulum (angl. curriculum) - vzdelávací program znamená komplexný program riešenia všeobecných a špecifických cieľov, obsahu, metód a foriem vzdelávacieho procesu, stratégií a metód hodnotenia, organizácie a riadenia vzdelávania. Vývoj vzdelávacích programov je otvoreným procesom plánovania, realizácie a hodnotenia inštitucionálneho vzdelávania a vyžaduje si rozhodovanie a praktické riešenie na úrovni štátu, školy a triedy.
   
8. 
   Kurikulárny dokument vymedzuje vzdelávací program. ŠVP (v krajinách Európskej únie „National Curriculum“ – Národné kurikulum) je štátom garantovaný rámec, ktorý určuje ciele, obsah vzdelávania, vzdelávacie výstupy a smernice na realizáciu školských kurikúl v oblasti formálneho (počiatočného) vzdelávania².
   

1. PRVKY UČIVA

Sústava poznatkov obsiahnutá vo vyučovacích predmetoch môže zohrávať primárnu úlohu – hlavným cieľom vzdelávania je osvojenie si týchto poznatkov. Druhoradá úloha – inštrumentálna úloha - poznatky sú iba nástrojom, prostriedkom pre rozvoj osobnosti. Nie je jasné, z akých prvkov by sa malo učivo skladať. Len z poznatkov, alebo len zo schopností, alebo z ich kombinácie? Odpoveď na túto otázku sa pokúša dať I.J. Lerner (1986).

Podľa Lernera učivo pozostáva zo štyroch prvkov.

1. 
   Každá cieľavedomá činnosť predpokladá predbežné vedomosti o cieľoch tejto činnosti, o spôsoboch a požadovaných výsledkov. Preto prvým prvkom učiva sú poznatky o prírode, spoločnosti, technike, človeku a o spôsoboch činnosti. Existuje viacero druhov poznatkov: fakty, pojmy, princípy, vzťahy, zákony, teórie, poznatky o spôsoboch činnosti. Osvojené (pochopené a zapamätané) poznatky sa nazývajú vedomosti. Vedomosti môžeme podľa ich obsahu rozdeliť na: deklaratívne – dávajú odpoveď na otázku typu čo, procesuálne – dávajú odpoveď na otázku typu ako, kontextuálne – dávajú odpoveď na otázku prečo, kedy.
   
2. 
   Ak si chceme osvojiť nejakú činnosť, je nevyhnutné túto činnosť realizovať, v praxi aplikovať vedomosti o nej. Preto druhým prvkom učiva sú skúsenosti z realizácie už známych spôsobov činnosti intelektuálneho a praktického charakteru. V pedagogike sa tieto skúsenosti nazývajú zručnosti a návyky (návyk je zručnosť, ktorá sa vykonáva plynule, automaticky).
   
3. 
   Ak sa chce ľudstvo rozvíjať, musí riešiť nielen opakujúce sa úlohy, ale aj nové problémy, ktoré sa dosiaľ nikdy neriešili. Tieto nové problémy sa dajú vyriešiť iba tvorivosťou, a preto tretím prvkom učiva sú skúsenosti z tvorivej činnosti.
   
4. 
   Každý človek formuje svoj vzťah ku skutočnosti, k jej objektom, javom i procesom. Tieto vzťahy k skutočnosti, k svetu treba u človeka formovať v súlade s potrebami spoločnosti, v prospech ľudstva, a preto štvrtým prvkom sú emocionálno-citové skúsenosti, skúsenosti z emocionálne hodnotiaceho vzťahu ľudí k svetu, k sebe navzájom a skúsenosti z emocionálnej výchovy.
   

Vedomosti formujú predstavy o svete, vytvárajú podmienky pre orientáciu v ňom a pre hľadanie spôsobov ako realizovať ciele. Zručnosti a návyky - skúsenosti z realizácie známych spôsobov činnosti – zabezpečujú reprodukciu kultúry. Skúsenosti z tvorivej činnosti umožňujú cieľavedomé pretváranie sveta, spoločnosti, prírody na kvalitatívne vyššej úrovni, t.j. ďalší rozvoj spoločnosti vo všetkých oblastiach. Emocionálno-citové skúsenosti podmieňujú vzťah, postoje človeka k svetu, vzájomný vzťah činnosti človeka a jeho okolia v súlade s jeho potrebami a motívmi, a to tým, že plnia signálnu a regulatívnu funkciu, vyjadrujú a utvárajú potreby človeka, jeho hodnotový systém. Prvé dva prvky obsahu učiva – vedomosti, zručnosti a návyky umožňujú realizovať vzdelávaciu funkciu vyučovacieho procesu, skúsenosti z tvorivej činnosti – rozvíjajúcu funkciu a emocionálno-citové skúsenosti – výchovnú funkciu vyučovacieho procesu. Všetky štyri prvky učiva by mali tvoriť obsah učiva nielen vo všeobecnosti, ale aj v každom vyučovacom predmete i téme učiva. Mali by byť zahrnuté explicitne aj v učebných osnovách. Učebné osnovy majú obsahovať nielen názvy tematických celkov a tém učiva, ale aj systém spôsobov činností, ktoré sa majú stať zručnosťami a návykmi žiakov, charakteristiku tvorivej činnosti a požadovanú úroveň osvojenia. Ak učiteľ presne nevie, čo má u žiakov formovať, nemôže ani vedieť, ako to má formovať a nikto nemôže skontrolovať, či sa tieto prvky vôbec sformovali. Znamená to, že učebné osnovy by mali odrážať aj procesnú stránku realizácie učiva.

2. ZÁKLADNÉ UČIVO A ZÁKLADNÁ ŠTRUKTÚRA UČIVA

Štátny vzdelávací program je

1. 
   štátom vydaný kurikulárny pedagogický dokument, ktorý vymedzuje záväzné požiadavky na vzdelávanie na úrovni ISCED 3A pre dané skupiny študijných odborov – vzdelávacie výstupy, ktoré musí žiak po ukončení štúdia dosiahnuť a preukázať,
   
2. 
   záväzný dokument, ktorý sú školy povinné rešpektovať a rozpracovať do svojich školských vzdelávacích programov, otvorený kurikulárny dokument, ktorý sa bude podľa potrieb a požiadaviek inovovať.
   

V každom vyučovacom predmete je potrebné vyčleniť tzv. základné učivo. Pedagogická teória zatiaľ neurčila exaktné kritériá, čo je základné učivo a nevypracovala ani konkrétne návody, ako určiť základné učivo v jednotlivých vyučovacích predmetoch.

Podľa I. Tureka (2008) základné učivo vytvárajú tie prvky učiva (vedomosti, intelektuálne a praktické zručnosti, návyky, postoje, schopnosti), ktoré podmieňujú osvojenie si ďalšieho učiva a ktoré si musí povinne osvojiť aspoň na požadovanej úrovni každý žiak. Je potrebné učiť menej učiva, ale viac do hĺbky, venovať určitému (základnému) učivu primerané množstvo času tak, aby ho mohli žiaci naozaj pochopiť a vedieť aj aplikovať, analyzovať, syntetizovať, zhodnotiť.

Okrem základného učiva existuje ešte rozširujúce učivo, ktoré slúži na prehĺbenie základného učiva a jeho rozšírenie o ďalšie prvky, na uspokojovanie záujmov žiakov, rozvoj ich nadania, rozšírenie rozhľadu a pod. Rozširujúce učivo umožňuje diferencovať žiakov podľa ich výkonu, nadania, schopností a usilovnosti.

V súčasnosti sa vyskytuje pojem kmeňové učivo, ktoré súvisí s demokratizáciou školstva. Kmeňové učivo môže obsahovať základné aj rozširujúce učivo, ale nepokrýva celý objem vyučovacieho času príslušného predmetu.

Jednotlivé školy si môžu pridať ku kmeňovému učivu ďalšie učivo, ktoré sa nazýva fakultatívne učivo.

Prvky tvoriace základné učivo by mali byť navzájom spojené tak, aby vytvárali jednotný celok, systém, v ktorom sú tieto prvky navzájom funkčne spojené, jeden vyplýva z druhého. Hovoríme o základnej štruktúre učiva. Do základnej štruktúry učiva patria tie poznatky a skúsenosti z činnosti, ktoré nepodliehajú rýchlym zmenám vedecko-technického rozvoja a ktoré sa vyskytujú vo viacerých vyučovacích predmetoch či dokonca študijných (učebných) odboroch. Ide o zovšeobecnené pojmy, vzťahy, princípy, zákony, teórie a všeobecné spôsoby činnosti – metódy práce.

V súvislosti so základným učivom či základnou štruktúrou učiva je okrem presného a všeobecne akceptovaného vymedzenia týchto pojmov rozhodujúcou otázkou, ako konkrétne vymedziť základné učivo v jednotlivých vyučovacích predmetoch Průcha (1995) opisuje dva spôsoby zodpovedania tejto otázky.

1. 
   Pomocou expertných metód - podstatou týchto metód je, že jednotlivé prvky učiva a ich zaradenie do základného učiva posudzujú skupiny expertov, ako aj priamych používateľov učiva. Hodnotiace výpovede o učive sa získavajú pomocou dotazníkov a hodnotiacich škál. Primeranosť, optimálnosť navrhovaného základného učiva sa následne experimentálne overuje a spresňuje.
   
2. 
   Pomocou zisťovania objektívnych charakteristík učiva v učebniciach, a to viacerými metódami: v učive reprezentovanom učebnicami sa zisťujú určité obsahové vlastnosti učiva a určité obsahové prvky. Zo štatistických hodnôt výskytu týchto prvkov v učive, ako aj z počtu a druhov vzťahov týchto prvkov k iným obsahovým prvkom sa vyhodnocujú rozličné vlastnosti analyzovaného učiva a na tomto základe sa rozhodne o zaradení určitého prvku do základného učiva. Ďalšími metódami sa zisťujú komunikatívne parametre učiva.
   

3.