Didaktika odborných predmetov

ŠPECIFICKÉ CIELE VYUČOVACIEHO PROCESU

Špecifický (konkrétny) cieľ by mal jednoznačne definovať stav osobnosti, správania sa žiaka, ktorý sa má dosiahnuť na konci vyučovacieho procesu, t.j. čo konkrétne sa má žiak naučiť, čo konkrétne má vedieť (ktoré konkrétne vedomosti, zručnosti, návyky, postoje, schopnosti, kompetencie si má osvojiť, a do akej hĺbky a za akých podmienok).

Pre príslušný odbor vzdelávania je štátny vzdelávací program nadväzuje pre:

1. 
   vypracovanie školského vzdelávacieho programu (ŠVP),
   
2. 
   tvorbu a posudzovanie učebníc, učebných textov a pracovných zošitov,
   
3. 
   hodnotenie škôl a pre hodnotenie výsledkov dosiahnutých deťmi alebo žiakmi.
   

Špecifické ciele sa zvyknú podľa psychických procesov učiacich sa rozdeľovať na:

• 
  Kognitívne (poznávacie) - zahŕňajú oblasť vedomostí, intelektuálnych zručností, poznávacích schopností. Pretože prevažujú pri vzdelávaní, nazývajú sa tiež vzdelávacie ciele.
  
• 
  Afektívne – zahŕňajú citovú oblasť, oblasť postojov, hodnotovej orientácie a sociálno-komunikatívnych zručností. Ich dosahovanie je hlavným zámerom výchovy, preto sa nazývajú aj výchovné ciele.
  
• 
  Psychomotorické – zahŕňajú oblasť motorických zručností a návykov za účasti psychických procesov. Prevládajú v praktickom vyučovaní, nazývajú sa tiež výcvikové ciele (Turek, 2008).
  

Konkrétne ciele vyučovacieho procesu by mali spĺňať tieto požiadavky (Turek, 2008):

1. 
   Konzistentnosť – podriadenosť nižších cieľov cieľom vyšším
   
2. 
   Primeranosť – súlad požiadaviek vyjadrených cieľmi s možnosťami a schopnosťami žiakov i učiteľov, s reálnymi podmienkami vyučovacieho procesu.
   
3. 
   Vyjadrenie v pojmoch výkonov žiakov – cieľ má opisovať konečný stav, ktorý má byť dosiahnutý, t.j. zmeny v osobnostiach žiakov, čo sa v oblasti vzdelávania nazýva vedomosti, zručnosti, postoje atď.
   
4. 
   Jednoznačnosť – formulácia cieľa takými slovami, ktoré nepripúšťajú viacznačný výklad ich zmyslu ani učiteľmi, ani žiakmi.++
   
5. 
   Kontrolovateľnosť, merateľnosť – určenie cieľa tak, aby umožnil porovnať dosiahnuté výsledky s vytýčenými cieľmi a rozhodnúť, do akej miery sa ciele dosiahli.
   
6. 
   Rešpektovanie taxonómie cieľov vyučovacieho procesu - v podstate ide o klasifikáciu cieľov. Kritériom klasifikácie bývajú relatívne samostatné oblasti psychickej činnosti žiakov pri učení.
   

3. TAXONÓMIA CIEĽOV – B. S. BLOOM

Taxonómia B. S. Blooma je najznámejšou klasifikáciou vzdelávacích cieľov. Pre odborný predmet je najvhodnejšou revidovaná Bloomova taxonómia cieľov, ktorú na základe početných empirických výskumov upravili L.A. Andersonová a D. R. Kratwohl, a to tak, že nastala zmena v posledných dvoch stupňoch poznávacích procesov:

1. Zapamätanie – na tejto úrovni si žiak vybaví alebo znovu spozná konkrétne poznatky, fakty, pojmy, postupy, zásady, normy, pravidlá, klasifikačné kategórie, kritériá, všeobecné i abstraktné poznatky, zákony, teórie.

2. Porozumenie – preklad z jedného jazyka do druhého alebo inej terminológie, inej podoby, vysvetlenie obsahu vlastnými slovami, odlíšenie podstatného od nepodstatného, predvídanie dôsledkov bezprostredne vyplývajúcich z daných predpokladov, formulácia toho, čo je v texte dosiahnuté implicitne.

3. Aplikácia – zmysluplné použitie abstrakcií a zovšeobecnení.

4. Analýza – rozbor komplexnej informácie (systému, procesu) na prvky a časti, určenie hierarchie prvkov, princípov, ich organizácie, určenie vzťahov a interakcií medzi prvkami.

5. Hodnotenie – žiak by mal posúdiť, či myšlienky, vzťahy, výtvory, metódy a pod. zodpovedajú stanoveným kritériám alebo normám z hľadiska presnosti, efektívnosti, hospodárnosti či účelnosti.

6. Tvorivosť – žiak by mal vedieť navrhnúť rôzne riešenia problému, postup na riešenie úlohy a jeho realizáciu.

4. POSTUP PRI URČOVANÍ ŠPECIFICKÝCH CIEĽOV

Pri určovaní špecifických konkrétnych cieľov odporúčame tento postup (Turek, 1998):

1. 
   Oboznámiť sa s cieľmi, ktoré uvádzajú učebné osnovy, tematický plán učiva, prípadne metodické príručky pre daný vyučovací predmet.
   
2. 
   Vymedziť ciele uvedené v učebných osnovách v terminológii výkonov žiakov. Zmyslom tohto kroku je, aby si učiteľ uvedomil, že musí plánovať najmä činnosť žiakov.
   
3. 
   Analyzovať obsah učiva – pri zohľadnení nadradených cieľov (profil absolventa, učebné osnovy, tematický plán učiva) rozložiť obsah učiva v učebnici a učebných textoch na základné prvky: fakty, pojmy, fyzikálne veličiny, vzťahy, vzorce, poučky, princípy a pod.
   
4. 
   Učiteľ k jednotlivým prvkom učiva priradí činnosti, operácie, ktoré má s nimi žiak vykonať. Učiteľ v podstate určuje kvalitu výkonu. Zohľadní pritom aktuálne podmienky, v ktorých sa vyučovanie realizuje, ako aj jednotlivé úrovne osvojenia si učiva žiakmi.
   
5. 
   Vymedziť podmienky, za ktorých má žiak výkon dosiahnuť, aby sa mohol považovať za vyhovujúci.
   
6. 
   Určiť mieru – normu očakávaného výkonu – t.j. hranicu vedomostí a nevedomostí – minimálny výkon, ktorý je potrebný, aby žiak získal aspoň známku dostatočný (4).
   

5. ŽIACI A ŠPECIFICKÉ CIELE VYUČOVACIEHO PROCESU

Cieľ vzdelávania v ŠVP vyjadruje požiadavky na celkový vzdelanostný a osobnostný rozvoj žiaka, vymedzuje zámery výchovno-vzdelávacieho procesu a jeho vzdelávacie výstupy. V súlade s cieľmi stredného OVP sú v ŠVP formulované: všeobecné ciele založené na koncepte štyroch cieľov celoživotného vzdelávania pre 21. storočie formulované Medzinárodnou komisiou UNESCO¹. Z hľadiska prípravy na povolanie, uznávania a potvrdzovania získanej kvalifikácie – vzdelávacích výstupov v danom študijnom odbore sú v ŠVP špecifické ciele vyjadrené ako kompetencie

• 
  kognitívne, ktoré zahŕňajú oblasť vedomostí, intelektuálnych zručností, poznávacích schopností (pamäť, myslenie, tvorivosť) a
  
• 
  afektívne vymedzujúce oblasť postojov, hodnotovej orientácie a sociálno-komunikatívnych zručností.
  

Cieľ vzdelávania je východiskom a podmienkou pre formulovanie obsahu, zabezpečenie procesu vzdelávania a hodnotenia výsledkov vzdelávacieho procesu. Je popísaný v charakteristike vzdelávacieho programu.

Problematika určovania cieľov vyučovacieho procesu sa netýka len učiteľov, ale aj žiakov. Žiaci by mali poznať ciele vyučovacieho procesu. Učiteľ by ich mal formulovať zrozumiteľne, vyjadriť ich slovami, ktorým rozumejú a ktoré by žiakov zaujali a motivovali.

Medzi základné zákony učenia patrí zákon motivácie a zákon spätnej väzby. Ak žiaci budú poznať, čo konkrétne sa majú naučiť, t.j. budú poznať špecifické ciele, zvýši sa tým ich motivácia učiť sa a tiež môžu sami do určitej miery zisťovať, koľko sa toho naučili, čo im ešte zostáva naučiť sa, t.j. zabezpečia si spätnú väzbu.

Pri tvorbe učebných osnov, tematických plánoch učiva a písomných prípravách na vyučovanie je potrebné používať špecifické ciele. Tento záver je výsledkom pedagogického experimentu, v ktorom sú uvedené argumenty za a proti konkretizácii cieľov vyučovacieho procesu. Tento experiment je zhodnotený v literatúre (Turek, 2008).

Argumenty za konkretizáciu cieľov vyučovacieho procesu:

• 
  Ak učiteľ presne nevie, čo chce žiakov naučiť, nemôže ani zistiť, či ich to naučil. Bez špecifických cieľov nie je možné objektívne hodnotiť výkony žiakov.
  
• 
  Pri výbere vyučovacích metód, organizačných foriem a materiálnych prostriedkov vyučovacieho procesu učiteľ vychádza z učiva, ktoré sa stručne vyjadruje špecifickými cieľmi.
  
• 
  Špecifické ciele u žiakov pôsobia motivačne a umožňujú realizovať spätnú väzbu, ktorá vedie k zvyšovaniu efektívnosti vyučovacieho procesu.
  
• 
  Špecifické ciele umožňujú zmeniť postoj učiteľa a zmenu štýlu jeho práce. Musia uvažovať v pojmoch činnosti žiakov, zvyšovať ich aktivitu a tvorivosť.
  
• 
  Špecifické ciele zlepšujú diagnostiku osobnosti žiaka.
  
• 
  Bez špecifických cieľov nie je možné objektívne hodnotiť didaktickú účinnosť a kvalitu práce učiteľa.
  

Argumenty proti konkretizácii cieľov vyučovacieho procesu:

• 
  Špecifické ciele sú zamerané na výsledný výkon žiaka. Existujú predmety a oblasti výchovy, kde nie dôležité hodnotiť koniec, ale samotný proces, napr. výtvarná výchova.
  
• 
  V niektorých predmetov špecifické ciele sú rozmanité, aby sa dali stručne konkretizovať, napr. predmety, ktorých obsah tvorí veľké množstvo poznatkov na zapamätanie.
  
• 
  Formulovať špecifické ciele je oveľa náročnejšie na čas i na odbornú pripravenosť učiteľa, ako sú súčasné spôsoby určovania cieľov.
  
• 
  Rozdelenie cieľov na kognitívnu a afektívnu oblasť komplikuje ich realizáciu vo vyučovacom procese, ktorý je jednotný a nedeliteľný.
  
• 
  Niektoré špecifické ciele nie je možné vyjadriť vo výkonoch žiakov.
  
• 
  Špecifické ciele môžu zabraňovať inováciu a prekážať tvorivosti učiteľa.
  

Argumenty za konkretizáciu vyučovacích cieľov prevažujú, a preto sú súčasťou školských vzdelávacích programov pre konkrétny učebný alebo študijný odbor.

V prílohe A je ukážka špecifických cieľov predmetu Daňová sústava.
Zoznam bibliografických odkazov

MILÉNIUM: Národný program výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike na najbližších 15 až 20 rokov. Bratislava: IRIS, 2002. ISBN 80-89018-36-X.

TUREK, I.: Didaktika. Bratislava: IURA Edition, 2008. ISBN 978-80-8078-198-9.

TUREK, I.: Zvyšovanie efektívnosti vyučovania. 2., doplnené vyd. Bratislava: Metodické centrum, 1998. ISBN 80-88796-89-X.

2.